Slovenske divadelnictvo sa roku 1945 zacalo od zakladu menif. Nova spolocenska realita neznamenala iba porazku fasizmu; zasiahla ovel'a hlbsie do tohto organizmu v spolocenskom a institucionalnom zmysle. Mestiacke komercne divadlo sa stalo historickym anachronizmom. Novy stat prevzal divadelnictvo do svojich ruk. Skoncila sa era sukromnych riaditel'ov i Druzstva Slovenskeho narodneho divadla. Iba v Marline a v Presove prezivala etapa divadelnictva na druzstevnom zaklade. Tento prelomovy povojnovy zvrat znamenal pre scenografiu ako umenie zasadne odlisne podmienky. Ak predtym v systeme sukromneho podnikania na scenografiu zvycajne nezvysovali peniaze, v novej situacii divadla sa tento druh umeleckej prace dostal do centra pozornosti rovnako ako drama alebo herectvo. Dokladom toho je fakt, ze sa v priebehu uplynulych troch desaf roci zacali budovaf divadelne dielne s celym technicko-materialnym zabezpecenim a zaciatkom pafdesiatych rokov zacalo sa s vyukou scenografie na Divadelnej fakulte Vysokej skoly muzickych umeni. Tieto pozitiva maju pre scenografiu zakladny vyznam. Zabezpecila sa baza skutocne profesionalnej prace, a najma perspektiva tejto specifickej divadelno-vytvarnej discipliny.